Pavel Pecha - Two World

Pavel Pecha intenzívne vytvára ilúziu nekonečného vznešeného priestoru, obradov, rituálov, ktoré vyvolávajú asociácie na vzdialené historické časy, na mýtické obdobie ľudstva. Do sveta kolektívnej pamäte však Pecha vkladá okamihy individuálnej hrôzy, desu, chvíle, keď sa ocitáme po pás zahrabaní v zemi alebo nás prenasledujú neznáme postavy. Pechovo divadlo otvára dvere podvedomiu, vpúšta na scénu hlboko prežívanú úzkosť. Pritom neustále kladie otázku o existencii či neexistencii kolektívneho, tragického či optimistického mýtu. Pechova radikálna subjektivita nejde cestou ignorovania dejín, nehovorí o ich smrti, ale o tom, čo z nich ešte pre nás ostalo, nakoľko môžeme v nich hľadať oporu, či s nimi môžeme alebo nemôžeme splynúť. Väčšina autorov inscenovanej fotografie realizovala figurálne kompozície v ateliéroch resp. interiéroch. Miro Švolík a Pavel Pecha do snímok zapojili aj exteriér. A Pavel Pecha ako jediný premenil krajinu s nízkym horizontom a iluzívnou perspektívou na scénu preplnenú úzkostne prežívanými víziami-snami moderného človeka.

(Václav Macek v „Slovenská Fotografia 1925-2000“ SNG Bratislava 2001)

Pavel Pecha prostredníctvom svojho "intuitívneho divadla" formovaného zo scén konštruovaných "en plein air" a ním samým fotografovaných ponúka fotografie s kinematografickou príchuťou .Takmer ako nejakú preventívnu dokumentáciu o tom, ako by mala byť "natočená" scéna, štúdium fotografie cez akty, cez fixné obrazy jedného divadla: divadla intuitívneho, s osnovou ešte na rozvinutie, ale ktoré v sebe zahŕňa prvé kroky mnohých hypotéz deskriptívneho rozvoja. Celý tento spôsob operovania sa veľmi podobá na prácu anglického režiséra Petra Greenawaya, ktorý vychádzajúc zo štúdií maľby často projektuje scény s kresbami a fotografiami. Tieto scény tak zachovávajú, podobne ako u Pechu, efekt nehybnosti a odcudzenia blízky snu. Taký efekt je spôsobený rozsiahlosťou pracovného poľa umiestneného pod otvorenú oblohu a kompozíciou, ktorá nie je konštruovaná v prvom pláne na americký spôsob, avšak ide do hĺbky. Uvedenie skupín ľudí - niektorých oblečených, niektorých nahých - na scénu, taktiež ich dispozícia ku symbolickým pózam vytvára sužujúcu a melancholickú atmosféru, tak veľmi blízku talianskej realistickej kinematografii. Odvážil by som sa dokonca povedať, že na prvý pohľad mi pripomenul Felliniho film "La strada". Ale tieto akty, takto konštruované, odkazujú aj na tradíciu jazdeckého cirkusu a na cigánsky život pod šírym nebom so silným závanom slobody. Autor nás pozýva naplniť svoje divadlo naším intuitívnym divadlom v doplňujúcej osmóze, kde možno vložiť vône alebo osobnosti, alebo žiadať doplnenie scén, prípadne snáď i byť v nich. Surreálna matrica týchto fotografií nás informuje o veľkej "slovanskej duši", ktorá stojí za tým všetkým a ktorá nám poukazuje aj na tenké spojivo /fotografie sa zdajú byť robené na lúkach niekde za Viedňou/ s Mitteleuropou. Aktuálna situácia sa predpokladá v pohybe, a vo veľkých líniách je pre nás ešte nepoznaná, ale ktorú s prítomnosťou Pavla Pechu začíname poznávať.

Boris Brollo /umelecký kritik/ /november 1995/

Fotogaléria k článku

Návrat hore