Vyberte si:

Zobraziť ďalšie články

Ďalšie články

Karol Kállay - 84.narodeniny

Dňa 26.apríla sa dožíva svojich krásnych 84 rokov náš slovenský a svetový fotograf pán Karol Kállay.
Srdečne mu všetci gratulujeme.

Laudátio od pána Ľubomíra Feldeka v Nitre 21.apríla 2010

(IMPROVIZÁCIA NA ÚVOD)

Aby ľudia žili spokojne a nebáli sa, čo bude, keď príde staroba, riešia to vlády tak, že si pestujú človeka, ktorý prostredníctvom médií udržiava dojem, že v krajine sa nestarne.

Takíto nestarnúci ľudia sa zvyčajne volajú Karol.

V Čechách si plní úlohu nestarnúceho človeka Karel Gott.

U nás si ju plní Karol Kállay.

Nehovorím o tom prvý raz – a nikdy, keď o tom hovorím, nezabudnem zdôrazniť, že náš Karol je krajší.

To, že Karol Kállay nestarne, môžem potvrdiť aj z vlastnej skúsenosti. Prvý raz som sa s ním stretol ako chlapec, bolo to v Žiline – a Karol Kállay bol vtedy priateľom a rovesníkom môjho otca. Prišiel k nám na návštevu, venoval môjmu otcovi svoju fotografickú knihu o slovenských riekach, družne debatovali, a mňa, hoci som sa tam, ešte v krátkych nohaviciach, motal tiež, si tí dvaja páni všimli, až keď dostali chuť na víno. Poslali ma kúpiť pár sedmičiek – presne si spomínam aj, aký druh vína mi kázali kúpiť, bolo to badacsonské. A keď som víno priniesol, už si ma zase prestali všímať.

Ubehlo pár rokov, môj otec zomrel, a priateľom a rovesníkom Karola Kállaya som sa stal ja.

A ako je to teraz? Ja starnem a Karol Kállay sa pomaly ale isto stáva priateľom a rovesníkom môjho syna...

 

(LAUDATIO)

 

KAROL KÁLLAY SA NARODIL...

 

„Karol Kállay sa narodil 26. apríla 1926 v Čadci. Tento svetoznámy fotograf sa venuje fotografovaniu od svojich desiatich rokov. Už ako šestnásťročný získal na celoštátnej výstave fotografií zlatú medailu a jeho prvé práce mu v tom čase uverejnili aj vo švajčiarskom časopise Camera. Po ukončení vysokoškolských štúdií fotografoval ako profesionál pre týždenníky Svět v obrazech a Domov a svet. Fotografoval módu v Bratislave a Prahe, neskôr dlhodobo v Berlíne a Paríži. Pripravuje reportáže pre prestížne zahraničné magazíny, ako GEO, Stern, Merian či Paris Match. Realizoval do 40 obrazových publikácií. Jeho fotografie vystavujú prestížne galérie po celom svete. Károl Kállay je držiteľom mnohých vyznamenaní – Pribinov kríž I. triedy za celoživotné dielo. Fotograf roka magazínu GEO v Nemecku, nositeľ titulu EFIAP vo Švajčiarsku.“

 

Toto sú najdôležitejšie informácie o našom dnešnom laureátovi, tak ako ich spomedzi tisícich iných možných informácií schválil aj on sám, aby o ňom vypovedali na záložke knihy Alexander Dubček, posledná kapitola, kde bolo miesto iba na 120 slov.

 

Len čo však začne týchto 120 slov čítať ktokoľvek, kto má tú výsadu, že sa smie považovať za „milého priateľa“ Karola Kállaya (tak totiž Karči svojich priateľov nazýva, nikdy nepovie iba „môj priateľ“, vždy povie „môj milý priateľ“), každému sa spoza tých 120 slov začnú vynárať v hlave aj tie ďalšie informácie.

 

Už len ten začiatok: Karol Kállay sa narodil...  Už tu sa musíme zastaviť. Všetci si občas pomyslíme, aké je to dnes, a nielen dnes, aké to muselo byť aj pred rokmi ťažké – venovať sa profesionálne fotografii a dosiahnuť v tejto disciplíne renomé svetoznámeho umelca. Veď nielenže fotoaparát má a fotografovať vie skoro každý, ale aj profesionálnych fotografov sú stovky – umelcami, a tobôž svetoznámymi, sa dokázali spomedzi nich stať iba niekoľkí.

Sme hrdí, že sú medzi nimi aj Slováci. A niet sporu, že najlepšie sa to podarilo

Karolovi Kállayovi.

Prečo sa to podarilo práve jemu? Aj odpoveď na túto otázku nám nadrazí tých 120 slov na záložke, hneď tie prvé:

Karol Kállay sa narodil...

Je to svätá pravda. Takým umelcom ako on sa človek nestáva. Takým umelcom sa musí narodiť.

Alebo toto: „Realizoval do 40 obrazových publikácií.“

Suchá veta. A aká iná aj mohla byť ako suchá, keď tých 40 nádherných kníh sa jednoducho nedá v rámčeku so 120 slovami ani vymenovať. No ak sme ktorúkoľvek z tých kníh čo len raz prelistovali, obrazy z nej sa nám hneď začnú vynárať nielen pred očami, ale akoby aj kdesi v duši a v srdci – lebo Karol Kállay je taký majster, že vždy vedel fotografovať nielen obrazy ale aj myšlienky a pocity.

Dobre spomínam na Karola Kállay aj z čias keď nastupovala moja literárna generácia. Bolo to vtedy, keď po Stalinovej smrti  prichádzal odmäk, tá „óttepeľ“, ako to obdobie nazval Iľja Erenburg. V tom čase začínali vznikať filmové kluby, kde sme si mohli konečne pozrieť aj filmy spoza železnej opony, niektoré sa dostávali aj do normálnych kín, obdivovali sme vtedy napríklad talianskych neorealistov. Práve v tom období sa konala aj prvá Karčiho výstava, ktorú s nadšením uvítal novozaložený časopis mladej generácie Mladá tvorba. (Tým nadšeným recenzentom jeho výstavy som bol zhodou okolností ja.). A nielen výstava – zakrátko ma, a nielen mňa,  očarila aj Karčiho fotografická kniha o Ríme. Listujúc v nej sme si mohli povedať,. že aj my máme talianskeho neorealistu – Karol Kállay sa vedel pozrieť na Rím pohľadom, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani Vittorio de Sica, či Federico Fellini.

„Realizoval do 40 obrazových publikácií.“

Som šťastný, že medzi tými 40 publikáciami sú aj knihy Kocúr a jeho chlapecAlexander, Dubček, posledná kapitola, pri ktorých som mal tú česť byť Karčiho spoluautorom.

Všetkých tých 40 kníh vypovedá  nielen o tom, na čo sa fotoaparát díva, ale aj o človeku, ktorý ho drží v ruke. Nie inak aj kniha o Alexandrovi Dubčekovi. Všetci vieme, že Alexander Dubček symbolizuje v krutých dejinách politiky 20 storočia slušnosť a ľudskosť. Ale taký istý, slušný a ľudský, musel byť aj Karol Kállay, aby tú povahu Alexandra Dubčeka dostal na fotografiu. To Karol Kállay musel prísť na to, že dušu Alexandra Dubčeka vyjadruje nielen jeho úsmev, ale aj opadávajúca omietka za jeho chrbtom, aj psík pod lavicou.

Dnes je veľa dodatočných hrdinov, mnohé bezvýznamné veci sa nafukujú a na mnohé skutočne významné sa, žiaľ, zabúda. Som však presvedčený, že keď opadne tá vianovská „pena dní“ a ostane len to dôležité, medzi tým dôležitým sa v kultúrnej pamäti pevne zachová aj to, že Károl Kállay robil o Alexandrovi Dubčekovi reportáže pre zahraničné časopisy ešte v čase, keď nielenže to bolo riskantné, ale chcelo to aj šťastie a vynaliezavosť, aby sa tie reportáže vôbec dostali von. Karči sám vo svojich memoároch úprimne spomína, koľko strachu ho to stálo. Ten, kto to číta, mu však musí závidieť predovšetkým jeho odvahu.

Aj fotografiou sa dá urobiť veľa pre dobrú vec. Aj fotografiou sa dá čosi urobiť pre slobodu a demokraciu. Nejedného fotografa takéto úsilie stálo život. Hoci aj Karol Kállay neraz musel mieriť práve tam, odkiaľ iní utekali, hoci aj pod ním a pod jeho fotoaparátom sa v Jerevane triasla zem, narodil sa na šťastnej hviezde, a tak je tu dnes stále medzi nami a preberá zaslúžené ocenenie.

Dočítajme tú prvú vetu zo záložky do konca:

„Karol Kállay sa narodil 26. apríla 1926 v Čadci.“

A hneď mu zablahoželajme nielen k Cene Pavla Straussa ale aj  k narodeninám, ktoré bude mať o päť dní.

Živió, milý náš priateľ Karči – živió, živió!

 

V Nitre, 21. apríla 2010                     Ľubomír Feldek

 

 

Návrat hore